Veronika Homolová Tóthová sa systematicky venuje príbehom tých, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov, komunistického prenasledovania, či tých, ktorí sa postavili zlu. Robí to preto, aby sa na nich nezabudlo. Vďaka jej najnovšiemu filmu nezabudneme na odvážne a statočné dievča, ktoré s celou rodinou vstúpilo do SNP.

Slovák Eduard Blaho odišiel v 20-tych rokoch pracovať najprv do Belgicka a neskôr do Francúzska, kde spoznal Marie Antoinette, ktorá bola už v tom čase mamou jeden a pol ročnej Lisette. Adoptoval si ju a vychovával ako vlastnú dcéru. Lisette vyrastala vo Francúzsku, na Slovensko cestovala s rodinou raz do roka, raz za dva roky podľa toho, ako im to dovoľovala finančná situácia. Keď však vypukla druhá svetová vojna, jej otca Eduarda Blaha trikrát odvliekli na nútené práce do Nemecka, odkiaľ sa vždy vrátil vo veľmi zúboženom stave. Preto sa rodina rozhodla ilegálne prekročiť hranice a ujsť na Slovensko. V auguste 1944 sa pridali k partizánom. Lisette zaradili do prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík, jej mamu Marie Antoinette zaradili k ošetrovateľkám. Dokonca aj jej 16-ročný brat pomáhal partizánom, zajali ho, niekoľko mesiacov strávil v Ilave, kde mu každý deň hrozilo, že ho odvezú do koncentračného tábora. Rodičia Lisette vojnu prežili, ich 18- ročná dcéra, žiaľ, nie.

Dokument je vyskladaný z viacerých mikropríbehov, typických pre dané obdobie a dôležitých pre pochopenie celej šírky SNP. Je o putovaní za prácou do zahraničia v 20-tych rokoch minulého storočia, je to príbeh Einsatzkommanda 14, ktoré malo oporný bod v Brezne a predovšetkým je to príbeh odvážneho dievčaťa, ktoré sa s rodinou postavilo zlu. Režisérka Veronika Homolová Tóthová sa s ťažkými príbehmi pri svojej práci stretáva často, no nakrúcanie tohto filmu bolo pre ňu zatiaľ najťažšie: „Tento film bol pre mňa výzvou, čo sa týka hraných scén, ktoré sme pripravovali, lebo tam muselo vystupovať veľa ľudí, aby boli uveriteľné a ja teda nie som režisérka hraných filmov, takže to bola nová skúsenosť. Bolo to veľmi náročné, zároveň ma to veľmi veľa naučilo a na to, aká to bola ťažká téma, to nakrúcanie je jedno z najkrajších, aké sme zažili.“

Pri historických filmoch býva výzvou zohnať dobové oblečenie či rekvizity, keďže režisér musí myslieť na najmenšie detaily. Veronika Homolová Tóthová sa s tým tiež musela popasovať. Rámiky na fotky zháňala až v ďalekom Nórsku: „Od začiatku som vedela, že chcem mať vo filme veľa pôvodných fotiek Elisabeth, pretože som vedela, že existujú, či už vo Francúzsku alebo na Slovensku. Predstavovala som si, že tie úvodné titulky budú nakrúcané u nich doma vo Francúzsku niekedy v 70-tych, 80-tych rokoch, kedy teda oni majú na starom sekretári vystavené fotografie a jedna z tých fotiek patrí Lisette. Aby to bolo autentické, tak som potrebovala dobové fotorámiky a tie som zháňala po celej Európe, väčšinu z nich som kúpila v Nórsku, aby odpovedali tomu obdobiu.“

Príbeh Lisette predstavil Veronike Homolovej Tóthovej tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva. Porozprávali mu ho francúzski partizáni, ktorí prichádzali na výročie SNP k pamätníku pri Strečne pripomínať si kruté boje proti nemeckej armáde. Pomenovanie filmu bolo jasné už takmer od prvej klapky: „Je to naša Líza pre rodinu Blahovcov vo Francúzsku, je to naša Líza pre rodinu Blahovcov na Slovensku. Je to naša Líza, keďže sme o nej točili film. Hlavným dôvodom, prečo sme to nazvali Naša Líza, je ten, že v dedinke, kde sa ona skrývala, kde ju zajali, odkiaľ ju odvlieklo gestapo a potom ju o pár dní popravili, tak keď prídete do tej dedinky dnes a spýtate sa miestnych ľudí na francúzsku partizánku, tak odpoveď znie: ,Aká francúzska partizánka? Veď to bola naša Líza‘.“

Dokumenty Veroniky Homolovej Tóthovej vznikajú v spolupráci s Nadáciou TV JOJ. Dokumentárny film odvysiela JOJ Svet 29. septembra o 17:00.